Dátum, ktorý zmenil môj život

Na katRande som sa zaregistrovala už v máji 2015. Určite nie som jediná, koho k tomu viedla čistá zvedavosť: chcela som len vidieť, ako taká kresťanská zoznamka funguje. Vyplnila som si profil, prečítala profily niekoľkých už registrovaných členov, a tým to skončilo. Ostala som pri pasívnom členstve, zhliadnutí pár rozmazaných fotiek a nedôvere k sociálnym sieťam. A potom? Potom som na niekoľko mesiacov na celé katRande zabudla. Mala som dosť starostí v mojom skutočnom živote: po vysokej škole som prvýkrát nastúpila do práce, deň čo deň som spoznávala nových ľudí. Som človek, ktorý keď zažíva niečo nové, vloží sa do toho automaticky celý. Ťažko sa totiž prispôsobujem životným zmenám, dlho trvá, kým sa adaptujem na nové prostredie a ešte dlhšie si zvykám a otváram sa cudzím ľuďom. Jedna časť môjho „ja“ vždy mala rada svoj pokoj, zaužívanú rutinu, stereotyp. Situácie a udalosti, kde nie som v centre pozornosti, ale som len tichým poslucháčom a pasívnym pozorovateľom.    

Nedôvera k zoznamkám a sociálnym sieťam

Moja uzavretá povaha bola odjakživa pre mnohých tŕňom v oku. Už pre deti som bola nezaujímavá a nudná. Slabá osobnosť, do ktorej si radi kopli, keď sa im z nudy či zlomyseľnosti zachcelo. Toto poznanie vo mne ostalo hlboko zakorenené a vnútorne ma presvedčilo, že nie som hodná toho, aby ma raz mal niekto úprimne rád, a že nie je na mne nič jedinečné. Napriek tomu, že som nedeľu čo nedeľu sedela v kostole a počúvala opak, v podvedomí tento pocit zostával a neodchádzal. A nejaká internetová zoznamka? To bolo niečo, s čím sa mi vždy spájalo slovo maska, neúprimnosť, hra na niekoho iného. A, samozrejme, idealizovanie. Z časov, keď som chcela, aby ma ľudia vnímali ako lepšiu a zaujímavejším životom žijúcu než v skutočnosti, som už vyrástla. Nahradila ju priam bolestná túžba po tom, aby ma druhý spoznal takú, aká som naozaj, bez príkras, a aby sa vo mne nesklamal. Bola som presvedčená, že zoznamka mi môže poskytnúť všetko iné – len nie to, čo chcem. A na druhej strane, celý súčasný svet postavený na Facebooku, Twitteri a ďalších sociálnych sieťach ma irituje a nenachádzam preň pochopenie.    

Ak Boh chce, sám mi niekoho pošle.. a horlivo som sa za to modlila

A tak som si žila niekoľko ďalších mesiacov bez myšlienky na katRande. Spoliehala som sa na to, že ak Boh chce, aby som niekoho stretla, tak mi toho niekoho Sám pošle do cesty. Horlivo som sa za to modlila. A odrazu mi niekoho skutočne do cesty poslal. Niekoho, kto ma očaril úsmevom, ale sklamal prístupom k životu. Niekoho v úplne inej rovine zmýšľajúceho, vierou a cirkvou pohŕdajúceho a presadzujúceho  povrchné a mne vzdialené hodnoty. Ráno, ktoré nasledovalo po našom prvom a jedinom posedení pri káve, som sa z neznámych príčin zobudila s myšlienkou na katRande. Odrazu som bola motivovaná k činom, už som nechcela len čakať. Chcela som hľadať a nájsť čistejšie hodnoty. Váhala som, či si aktivovať členstvo - veď sa to možno aj tak neoplatí, znovu zažijem len sklamanie... Už ako pasívnej členke mi na katRande prichádzali správy, ale žiadna ma nechytila za srdce a vnútorne ma nepresvedčila.    

„Láska, láska a láska“

A potom prišiel 14. november 2015. Keď poviem, že mi tento dátum zmenil život, nebudem klamať. V ten deň mi prišla správa od chlapca, vzdialeného odo mňa 200 kilometrov. Tá správa sa neobmedzovala na tri slová - „Ako sa máš?“ Tá správa mala možno 20 riadkov, ale čo bolo pre mňa najdôležitejšie, zaznieval z nej skutočný záujem, úprimnosť a skromnosť. A keď som si v jeho profile prečítala tri najdôležitejšie slová v jeho živote (stálo tam: „láska, láska a láska“), bolo mi jasné ako facka, že si aktivujem členstvo. Kvôli nemu. Po zaplatení členského poplatku ešte chvíľu trvalo, kým som sa stala aktívnou členkou, a tak sa stalo, že som mu odpovedala na správu až po štyroch – piatich dňoch. Tých niekoľko dní predtým mi pripadalo ako večnosť, bola som nervózna a na nič iné som nedokázala myslieť ako na skutočnosť, že už – znechutený z mojej ignorácie – určite stratil záujem a nestojí o moju oneskorenú odpoveď. Konečne mi nabehlo aktívne členstvo! Sedela som v práci za notebookom počas obednej prestávky so stiahnutým žalúdkom a spontánne trieskala do klávesnice. Nechcela som stratiť ani minútu, z nejakých zvláštnych príčin som strašne potrebovala, aby čo najskôr vedel, že to nebol môj nezáujem, prečo som mu hneď neodpovedala. Myslím, že už v priebehu čítania jeho prvej správy som akosi vnútorne cítila, že sa deje niečo veľké a prelomové. Koľko bolo radosti, keď mi odpísal! Od 20. novembra sme si písali pravidelne a cez písmenká sa spoznávali. Nestretávali sme sa na chate, nechávali sme si len obsiahle správy.        

Vzácny človek, akého nestretnem na ulici každý deň

Štýl jeho písania mi od prvej chvíle veľmi imponoval. To bolo prvé plus. Dá sa povedať, že naše písanie od začiatku neprebiehalo formou vypočúvania ani sa neobmedzovalo na otázky. Každý sme písali o sebe, čo nám napadlo, druhý na to nadviazal, potom začal inú tému. Cítila som sa slobodná vo vyjadrovaní, nepociťovala som žiadny tlak ani prílišné zásahy do súkromia. Netlačili sme jeden na druhého, ale rešpektovali, keď sa jeden či druhý nevyjadril k určitej téme. To bolo druhé plus. Každý síce pochádzame z odlišných kútov Slovenska, no ani raz nepadla poznámka typu, že riešiť niečo medzi nami je zbytočné, nemožné alebo že sa to neoplatí. Ani raz som nemala ten pocit. Párkrát ma zaskočil svojou úprimnosťou, hlavne keď mi zoširoka napísal o svojich nedostatkoch, ale nakoniec som vždy dospela k rovnakému názoru: je to vzácny človek, akého nestretnem na ulici každý deň. Už z jeho správ na mňa dýchala jeho výnimočnosť, každým slovom, každou vetou sa mi stával bližším. Bolo to také prirodzené! Každá správa od neho bola pre mňa nielen rozptýlením, ale predovšetkým pohladením duše. Cítila som sa vypočutá, aj keď som mu ešte nikdy nič osobne nepovedala a pochopená, aj keď som mu ešte nepozrela ani raz do očí. Zároveň som si však postupne začala uvedomovať, že to takto nemôže trvať večne. Na jednej strane to bol idylický stav, ktorý podmieňoval náš neutíchajúci záujem, na druhej strane nás naše písanie posúvalo stále ďalej. Vnútorne som sa pripravovala na skutočnosť, že ak sa stretneme, všetko to krásne sa môže zmeniť na ešte krajšie, alebo sa to, naopak, zničí, pretrhne, akoby to vôbec ani nebolo. Že nám bude stačiť jediný pohľad na seba a budeme vedieť, že si osobne jednoducho nikdy neporozumieme. Vedela som však, že nemá zmysel to naťahovať a vyhýbať sa osobnému stretnutiu. Do tohto štádia sme dospeli, dá sa povedať, presne o mesiac.    

Pokračovanie v ďalšej časti

Všetky úspešné príbehy