Odvaľte kameň minulosti III.

Strach nepatrí do slovníka kresťana. Bázeň áno.

Minule sme si hovorili, že keď chceme vykročiť na cestu za Pánom, tak musíme si zakotviť lano; zobrať dobré topánky a vysypať kamene, ktoré nosíme. A mohli by sme si teraz povedať, že už môžem vykročiť. Ale ešte nemôžeš, pretože musíš sa zamerať na cieľ. A tým cieľom je Ježiš.

Počítajme s tým, že keď vyjdeme na lano so splnenými podmienkami, tak zatiaľ bolo bezvetrie. Ale keď urobíme 1 krok, tak boží nepriateľ rozprúdi víchricu, tornádo, uragán, lebo sa mu to nepáči. Chce, aby sme sa zľakli vetra a chce aby sme sa pozreli odkiaľ fúka. A dopadneme ako sv. Peter. Spadneme z lana. Nebojte sa!

Strach nepatrí do slovníka kresťana. Bázeň áno. Bázeň pred Pánom je počiatok múdrosti. Ale my vieme o rozdiely medzi strachom a bázňou. Strach je chorobný – patologický. Bázeň je rešpekt a úcta.

Mať rešpekt a úctu pred Pánovým slovom, velebou, ale nie triasť sa, že Boh je policajt, sudca – to sú falošné predstavy o Bohu – ďalšie kamene. Musíme mať jasný pohľad hore. Hoci často to je v hmle. Nám to lano ide do hmly. Ale vieme, komu som uveril a som si istý. To je veta, keď lano vedie do hmly. Blbec ma vždy jasno. Kresťan nie je blbec. Preto jeho lano života vedie do hmly, on tam nemá jasno, ale vie komu uveril a je si istý.         

Ďalší predpoklad a tým sa duchovná cesta odlišuje od svetskej cesty, že ak pôjde po lane na atrakcii povrazochodec, tak bude mať tyč v ruke. Ona mu pomáha udržiavať rovnováhu. Ale Ježiš hovorí: „Neberte si nič!“ Aj táto duchovná cesta vychádza z Ježišovej výzvy: „Neberte si nič na cestu!“ A to máme ísť s prázdnymi rukami? – to môže byť otázka. Tým, že si nezoberieme nič – žiaden stabilizátor rovnováhy – a máme prázdne ruky, tak my tie ruky môžeme otočiť smerom dole a položiť je do dlaní Ducha Svätého. Oprieť sa o Božieho Ducha. Ak mám plné ruky, tak sa nemôžem oprieť, lebo sa niečoho materiálneho držím. Je nutné tú tyč vyhodiť a môžem sa oprieť o Ducha.  Človek môže byť zachytený dvoma spôsobmi: môžeme byť uchvátený zvrchu – tak chytá dravec, alebo zachytený zo spodku a tak chytá Boh. Buď sme chytený uchvatiteľom, alebo láskou. Je to otázka toho, ako otočím dlaň. My musíme mať dlane do toho, kto nám ich ponúka zospodu.         

Teraz môžeme výjsť. Ale je tu jedna vec – falošný dojem. Je to balvan, ktorý treba odhodiť. Falošný dojem, že keď som urobil prvý krok, tak som už na ceste. Ale až keď urobím ten druhý krok, tak som na ceste.

Pri prvom kroku, je len vykročenie, ale ta jedna noha je stále na mieste. Až keď prisuniem aj druhú nohu, tak som urobil krok. S týmto sa dá stretnúť u rehoľníkov, že vstupom do noviciátu, či seminára už sú rehoľníkmi či duchovnými osobami. Uvedomme si, že ten prvý krok sa robí ľahšie, ako prisunutie nohy, pretože to je už pohyb. Vykročenie nie je ešte pohyb. A je na nás, aby sme u seba zistili, či nevykračujeme len tou jednou nohou a máme falošný dojem, že sme na ceste. Je potrebné chrániť sa zastavenia sa na lane. Nesmieme sa zastaviť, lebo keď to urobíme, tak spadneme. Je to ako na bicykli. To je extrém, ktorý je lákadlom – radovať sa z toho, že som vyšiel, ale to radovanie je spojené s pádom.

Druhý extrém je, že robím veľké kroky. To je, že vo februári konverzia, v máji sa prihlásila na Karmel, a v decembri sa vydáva. To sú tie rýchle kroky. Nie! Je potrebné ísť systémom päta - špička po lane. Idem, ale idem tak, že ani nestojím, ale nerobím ani míľové kroky.         

Nerobiť veľké kroky, nezastaviť sa, neotáčať sa naspäť, aby som videl koľko som toho prešiel. Za mnou nie je hmla, za mnou je čisto. Nie je tam balvan minulosti.

b. Miloslav Koščák, OFMCap, z prednášok Maxa Kašparů

Zobraziť všetky novinky