Odvaľte kameň minulosti

„Keď chceš uskutočňovať svoje sny musíš sa prebudiť!“

Človek je často chorý svojou minulosťou. Minulosť človeka je svojim spôsobom choroba. Ak máme ísť v živote dopredu – a to musíme ísť všetci, pretože sme povolaní ísť dopredu – tak naša minulosť muší byť odľahčená. Musíme sa zbaviť záťaže minulosti.

Boží nepriateľ má záľubu v tom, aby nás viedol k dvom pohľadom: buď zotrvávanie v minulosti – ja som vtedy toto urobil, ja som mal vtedy tento problém, ja som vtedy..., vo svojej mladosti... Ľudia sa často vracajú neustále dozadu a preto nemôžu ísť dopredu, pretože ich minulosť je chorá; druhá finta Božieho nepriateľa je, keď nás orientuje neustále sa pozerať do budúcnosti vo fantázii a nie v realite.

Toho sa musíme uchrániť: topiť sa v minulosti a mať fantazijné sny o budúcnosti. Keepling (spisovateľ) hovorí: „Keď chceš uskutočňovať svoje sny musíš sa prebudiť!“

Ak chcete duchovne žiť, je potrebné zbaviť sa minulosti a nepozerať sa naspäť. To čo hovorí Ježiš: Ak chytíš svoj pluh, tak sa neobzeraj! Človek sa nemá otáčať dozadu. Kedy sa tam otáča? Vtedy, ak je tam niečo, čoho sa nevedel zbaviť. Tak vtedy tam niečo je a ja sa mám za čím otáčať. Ak svoju minulosť uzdravím, tak v nej už nič neuvidím a keď sa nemám na čo pozerať, tak sa tam nepozerám. Tak isto ako z minulosťou je aj z budúcnosťou.

Nefantazírujem, ale plánujem. A to je rozdiel. Kresťan musí vedieť plánovať. Je to aj v Ježišovom podobenstve, kde hovorí, keď ide stavať či do vojny, tak si musí prepočítať. My musíme prepočítavať, je to nutné. Veď aj predstavený kláštora musí vedieť koľko má novicov, či študentov, či ich má kde ubytovať atď. Sme vyzvaní k plánovaniu, ale nie k tomu aby sme žili vo fantázii o budúcnosti. Pretože potom sa človek prebudí a realita je zrazu iná. V psychológii sa tomu hovorí – útek do snov, do predstáv.

A tieto predstavy sú falošné a minulosť, ktorá nie je falošná musí byť uzdravená a budúcnosť musí byť bez fantázií. Aj v budúcnosti v plánovaní sa robia chyby, že je to často útek od reality. Ale my sme povolaní aby sme žili na tomto svete, na tomto mieste v tomto čase. To je naša úloha. Teraz a tu!

Byť odľahčený od toho čo bolo a byť realistom ku tomu čo bude. To je prvá podmienka, aby sme ako kresťania povolaní do služby mohli byť užitočnými služobníkmi.

Druhá vec je, že každý sme poslaní niečo stavať. Stavať na uhlovom kameni. Je to kameň, ktorí síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal rohovým kameňom, a my to musíme stavať na Ježišovi Kristovi, ale naša stavba musí byť rovná. Sme niekedy ako malé deti, taký nezrelí kresťania. Ježiš síce hovorí: Ak nebudete ako deti, ale nehovorí: Ak nebudete detinský! Je rozdiel byť detský a detinský. Byť detský znamená mať jasný, tzv. františkánsky pohľad na vec, nekomplikovaný, reálny. Byť detinský znamená brať život ako hru. Oproti tomu brať ho detsky znamená brať ho vážne.

A teraz sa stretávame s dvoma kameňmi. Jeden kameň je balvan, ktorý ťaháme z minulosti do budúcnosti a on nám bráni, on nás brzdí a je potrebné ho odhodiť.

Druhý kameň je ten na ktorom staviame poslanie, ktoré máme. V prvom prípade je: Odvaľte kameň minulosti a druhé je privaliť kameň na ktorom budeme stavať. My sa budeme zaoberať kameňom, ktorý musíme odhodiť. Potom budeme slobodní ku stavbe svojej služby, svojho života. Človek vždy túži a keď hovoríme so svetom okolo nás, spojuje pojem sloboda vždy – OD. Byť oslobodení OD. Stroje od driny, lieky od choroby, žiak či študent od učenia, atd. Človek túži byť slobodný od, ale vieme, že kresťan musí byť slobodní PRE NIEČO.

Pekný príklad je sv. Matka Tereza. Keď v roku 1978 dostala Nobelovu cenu mieru, tak istý Američan jej volal, že chce byť prvý, kto s ňou urobí interview. Vytiahol papier, pero, ale ona na to nemá čas. „Nedostala som cenu, aby som dávala interview. Ale urobte článok o našej práci.“ A on to zobral. Vstávalo sa ráno o 4tej, modlilo sa a už sa išlo – a netreba popisovať čo sestry robili.

Bolo poludnie a Američan ledva prepletal nohami a bol večer, Matka Tereza o 30 rokov staršia, plná elánu svižná, on po štyroch a tak sa k nej len doplazil a - ona plná radosti a energie - povedal: „Matka, to čo vy robíte celý život, to by som ja nerobil ani za tisíc dolárov na hodinu.“ A ona odpovedala: „Ja tiež nie!“

Ona je slobodná k činom, ktoré koná. Ona cítila únavu, frustráciu, zmarenie činnosti, tiež trpela nedostatkom a núdzou, veď bola človekom, ale bola slobodná ku konaniu týchto vecí.

To je odhodenie balvanu, ktorý nám bráni aby sme toto mohli robiť. Nie tých fyzických – nemala ruksak v ktorom mala kamene – ale ide o zhodenie duchovných balvanov a ten kameň ktorý treba odvaliť, je naša minulosť.

(Pokračovanie o týždeň)

 

b. Miloslav Koščák, OFMCap, z prednášok Maxa Kašparů

Zobraziť všetky novinky