Som dievča v slonovinovej veži?

Keď som chodila do 10 triedy, musela á sa celá trieda povinne zúčastniť výcviku sebaobrany. Pamätám si z neho len to, že keby na nás niekto zaútočil alebo sa nám vyhrážal, máme začať z plných pľúc kričať: „ Ja nie som obeť... nie som obeť... nie som

Vtedy mi to pripadalo divné a myslím si to aj dnes. Viete si prestaviť, ako utekáte po ulici a kričíte: „Ja nie som obeť, ja nie som obeť?“ Ľudia by sa na vás najskôr pozerali so súcitom a zároveň pokrikom – ty nie ste obeť, vy ste cvok! Inštruktori nám svoju teóriu vysvetlili tým, že väčšina prepadnutých začne kričať a nebráni sa, pretože sa úplne sústredí na osobu útočníka. Keď teda začnete vrieskať, že nie ste obeť, útočník pochopí, že sa budete brániť, a už je menšia pravdepodobnosť, že vám niečo urobí. A vy tým krikom prekonáte šok pripomeniete si, že nemusíte byť obeťou útoku. Som rada, že som nikdy nemusela sebaobranu využiť v praxi (až na pár bitiek o ponožky), kde sa mi manéver „krič-vrieskaj-kop-krúť sa“ celkom hodil).

Začala som ale premýšľať nad tým, koľko z nás sa vníma ako obeť hrozného draka statusu „slobodná“. Vidíme svoj život bez manžela ako nešťastie, ktoré si musíme pretrpieť? Ako obdobie a okolnosť, ktoré nemáme pod kontrolou? Stali sme sa nešťastnými princeznami uväznenými v slonovinovej veži a čakajúcimi na princa záchranára? Keď mám súdiť podľa počtu predaných romantických komédií, odpovedala by som zvučným „áno“. Na tomto mieste musím priznať, že mám rada romantické komédie, tak ako väčšina dievčat a že mojich päť najobľúbenejších filmov by spadalo do tejto kategórie. Myslím si ale, že by sme si všetky mali položiť otázku, ako veľmi láska a romantika z týchto filmov ovplyvňujú náš pohľad na život slobodnej ženy.

Ako naša generácia dospela až sem, keď mnohé z našich matiek a babičiek museli bojovať za práva žien a za to,  aby ženy mohli mať svoju vlastnú identitu nezávisle od mužov, za ktorých sa vydali? Vďaka nim majú dnes ženy volebné právo, môžu kupovať domy, vlastniť firmy, cestovať samy po svete... a predsa sa mnohé z nás vrátili k názoru, že slobodné ženy, (vrátane nás samých) potrebujú byť zachránené pred statusom „singel“.

Toto myslenie sa viaže k niekoľkým predsudkom. Prvým je, že byť slobodná je jednoducho zlé. Už samotná predstava „záchrancu“ naznačuje, že máte problémy. Druhým je, že ste bezmocná obeť svojich okolností a jediné, čo tieto okolnosti dokáže zmeniť, je nejaký muž.

Keď sa považujeme za pasívne obete namiesto aktívnych účastníčok svojich vlastných životov, hrozí nám, že zmeškáme veci, ktoré máme žiť tu a teraz. Ak sa cítime ako obeť statusu „slobodná“, budeme toto obdobie (či už je dlhé alebo krátke) prežívať ako niečo, čo musíme „vydržať“. Nepochopili sme, že prítomnosť je významné a dôležité obdobie nášho života.

Náš pohľad na samé seba určuje, ako žijeme, aké rozhodnutia robíme a ako veľmi môže Boh pôsobiť v našich životoch skrze nich. Znovu stojíme pred otázkou, či si zvolíme čakanie na autobus, alebo si sadneme na bicykel a vyrazíme. Položme si túto otázku. Pretože možno prišiel čas začať kričať: „Ja nie som obeť!“ Nebudem svoj život tráviť zamknutá vo veži ďaleko od sveta a čakať na princa, ktorý by ma zachránil! Nebudem si myslieť, že až potom začne ten skutočný život.

Taryn Rose

    

Zobraziť všetky novinky