Čakárne a bicykle
Nedávno sa nám do rúk dostala veľmi inšpiratívna kniha Čekárny a jízní kola (Přiručka pro svobodné dámy).
Rozhodli sme sa, že vám ju ponúkneme aj vám – v čítaní na pokračovanie. Pánom možne tieto krátke, ale veľmi trefné čítania pomôžu preniknúť do sveta žien a aspoň trocha ho pochopiť.
Som žena, ktorá nasleduje Ježiša a nie som vydatá. Za svoj život som stihla byť na viac ako tridsiatich svadbách, ale ešte som veľmi mladá na to, aby ma občas niekto na oslavu svojich 21. narodenín.
Toho pravého som stretla už viac ako jeden krát a viac ako jeden krát som zistila, že to bol omyl. Zaspávala som v slzách. Pociťovala som hlbokú osamelosť. Obracala som oči do stĺpa, pri necitlivých komentároch ľudí, ktorí to som mnou „mysleli dobre“. Spoznala som žiarlivosť. Pýtala som sa samej seba, či nie som divná.
Frustrovalo ma klišé ponúkané ako odpoveď na závažné otázky. Prečítala som všetky knihy. Videla som ľudí uzatvárať manželstvá. Videla som ako sa manželstvá rozpadajú. Ešte som to s manželstvom nevzdala. Vlastne v neho horlivo verím. Nie som feministka, ani nezávislý tip. Ale odmietam len čakať a dúfať, že ma jedného dňa niekto zachráni. Odmietam veriť, že som „niečo menej“ (menej atraktívna, menej zábavná, menej užitočná pre Boha), keď nie som vydatá. Nevykladajte si to zle, nie som zatrpknutá a nehnevám sa. To nechcem. Len som našla inú cestu. Ale zopár vecí som sa na tej ceste naučila. Preto som ich spísala a možno sa budú hodiť aj vám.
Taryn Rose, autorka knihy,
Roky som svoj život žila v čakárni. V čakárni na manžela. Postávala som. Čakala som. S napätím som sa pozerala na cestu s očakávaniami a túžbami a snažila som sa svoj autobus privolať. Ako som sa mala bez autobusu dostať do cieľa? (V preklade: Ako som mala žiť svoj život, ku ktorému ma povolal Boh, a naplniť svoje povolanie bez manžela?) Čakala som, čakala a čakala.
Moje oči sledovali každé prechádzajúce auto a vo vzduchu sa vždy vznášala rovnaká otázka: Je to ten, ktorého tu celú dobu čakám? Po nejakom čase ma začali napádať aj ďalšie otázky: Je nejaký problém s dopravou? Nestala sa nejaká nehoda, kvôli ktorej sa všetko zdržalo? Alebo ešte horšie, neprešiel už ten autobus okolo, bez toho, aby som si ho všimla?
Bola som čakaním na manžela taká zaujatá, že som mnoho vecí vo svojom živote odsunula na vedľajšiu koľaj. Všetok čas som trávila sledovaním cesty a zabudla som pri tom i na svoj cieľ. Bola pre mňa dôležitá len jedna otázky: „Kedy už príde môj muž?“
Občas jazdím do práce na bicykle. Mám svoj bicykel veľmi rada, pretože mi dáva pocit slobody a nezávislosti. Hlavne preto, že jazdím tak rýchlo, ako sa mi práve páči (v pondelok ráno idem slimačím tempom, zatiaľ čo piatkové popoludnia mi dávajú tryskový pohon). A čo viac, môžem si podľa chuti meniť trasu. Páči sa mi šliapať do pedálov a tak sa posúvať dopredu, pretože viem, že sa dostanem do cieľa nezávisle na komkoľvek.
Musím priznať, že v porovnaní s čakaním na autobus mi bicykel často pripadá ako náročnejšia možnosť. Bicykel znamená, že budem udýchaná a spotená, budú ma bolieť svaly a budem sa musieť prezliekať. Má ale aj výhody, ktoré jazda autobusom nikdy neponúkne – som fit, svaly mám pevné a ešte ma teší vedomie, že som aktívne urobila niečo pre to, aby som sa dostala na miesto určenia.
Rozhodla som sa ísť svojim životom na bicykli, posúvať sa smerom k svojmu cieľu. S čakárňou na manžela som skončila. Chcem sa vydať, to áno, ale nebudem len postávať a čakať na manžela, aby som až potom začala žiť svoje Bohom dané poslanie.
Nedovoľme životu utekať nám pomedzi prstami, zatiaľ čo my postávame v čakárni. Namiesto čakania na niekoho, kto by nás naložil a odviezol do budúcnosti, robme kroky, ktorými sa budeme tým smerom sami aktívne posúvať. Kto vie, možno sa jedného dňa na bicykli odvezieme a uvidíme niekoho, kto ide tiež našou cestou. Ako sa lepšie s niekým zoznámiť než tak, že zistíme, že obaja ideme rovnakým smerom.
Zobraziť všetky novinky